Ako niekedy cez mraky nevidíme slnko...

Pred pár dňami som skoro vybuchol na Manuelu. Nezaslúžene. Môžu za to nakopené frustrácie z posledných týždňov. 

Reálne sme tu zostali na všetko traja a to sa jednoducho nedá dlhodobo vydržať. Predposlednou kvapkou boli pokusy umiestniť k nám deti, ktoré k nám nepatria. Keďže v oblasti panuje veľká chudoba, pre rodiny je jednoduchšie zbaviť sa detí a dať ich k nám. Pred pád dňami naše rady rozšírili dve nové deti. Doniesli ich k nám miestne mníšky. Ja vždy vítam nové deti a som im úprimne rád, lebo ako som už písal dávnejšie, to lámanie ľadov medzi mnou a nimi mi dáva neskutočne veľa energie. Ale tieto deti boli iné. Správaním, mimikou. O znásilnení hovorili hneď po príchode a znelo to celé veľmi umelo. Neviem to presne opísať, ale vnútorná siréna vo mne silno hučala. Moje obavy sa po pár dňoch potvrdili, správy boli sfalšované a deti sa tiež priznali. Deti som si obľúbil a bolo mi ich ľúto, ale cítil som sa oklamaný. Komu už človek môže veriť, keď aj mníšky klamú? (Aj keď chápem ich úmysly, ale to nie je ospravedlnenie).

Poslednou kvapkou vo mne bola nečakaná zmena rozvrhu. Miesto angličtiny bola joga. Moja trieda bola zarazená a odmietala ísť na jogu, chcela angličtinu. Aj keď navonok som im hovoril, že musia rešpektovať zmeny a príkazy, vnútri som s nimi silno súhlasil. Stálo ma veľmi veľa síl, bola to doslova vojna naučiť decká presne rešpektovať čas na minúty, udržiavať poriadok v triede, mať lavice presne symetricky v zástupe, rešpektovať rozvrh. A  v tej chvíli som mal pocit, že niekto nabúrava poslednú vec na ktorú som naozaj hrdý.

Z výbuchu nastal vodopád slov, asi polhodinový monológ o všetkom čo ma trápi, hnevá, zožiera. Veľmi mi to pomohlo, nielen feedback od niekoho kto pozná na jednej strane naše centrum, ale je mi blízky aj mentalitou a predsa len je to nezaujatá osoba z vonku. Úplne som zabudol, že pre mraky nevidím slnko. Večer, aj keď vyčerpaný, som si sadol a začal spisovať úspechy. Nielen moje, ale naše, dospelých aj detí.  Nakoniec som bol prekvapený. Nebolo ich málo a neboli malé.

-          Kenský súd a 4 ročná zneužitá, týraná baba musela svedčiť proti svojmu otcovi!! Z očí do očí. Nevedel som si to ani predstaviť, veď je to mimino. Ale ona sa postavila, pozrela naňho a bez srandy povedala: Áno, on mi to urobil! Mne padla sánka.

-          vyskytli sa u nás náznaky šikany, jedno nemenové dieťa tajne komandovalo ostatných, začalo im brať aj jedlo a naše deti prišli za nami a nahlásili to. Síce so strachom, ale postavili sa tomu na odpor.

-          čokoľvek vždy stratím a decká nájdu, vždy mi to vrátia. Veľa vecí som ja už odpísal a vždy mi to samá od seba doniesli. Do dnešného dňa mi nič nechýba.

-          moja trieda rešpektuje čas. Pre Európana to znie smiešne, ale tu v Afrike čas nič neznamená.

-          tvrdé decká s nepredstaviteľnými osudmi nám začali veriť a nasledovať ostatných. Najskôr som to bral dosť tragicky, že decká čo boli fakt ostrieľané, začali byť „zlatíčkami“. Začali plakať, keď sa udreli, objímať ma, odmietajú jesť zeleninu a podobne. Ale potom mi niekto povedal, že mi sme im umožnili byť vlastne deťmi. Bez strachu a s dôverou môžu byť opäť tým, čím by normálne deti mali byť. A táto varianta sa mi momentálne viac páči ako môj prvotný postoj k tomu. (Aj keď som v pozore a netolerujeme im to, predsa len je to dobré znamenie)

-          po dvoch mesiacoch v centre deti dokázali hovoriť o tom, čo prežili. To bol veľmi silný moment. (menšia ukážka vo videu na konci príspevku)

-          napriek tomu, že som na ne tvrdý, viac kričím ako hovorím, najviac trestov pochádza odo mňa, deti ma milujú. Kto ma pozná, vie že slovo milovať nepoužívam len tak. A veľa to pre mňa znamená, to je vlastne aj dôvod prečo som to stále nevzdal, ale bojujem ďalej.

-          je prekvapivé koľko detí nedokáže klamať. Na to, že tu klame každý bez mihnutia oka, na to z akého sú prostredia je to prekvapujúce.

-          netolerujú opisovanie ani podvody v škole, ani najlepší kamaráti si nedajú opísať. Pritom nemajú problém spojiť sily a pomôcť si, vysvetliť si učivo.  

Na záver jedna „umelecká fotografia“ a propagačné video, ktoré sme si spravili v centre. Aj keď munície sme mali až príliš veľa, nechceli sme hrať príliš na city. Nikdy som to nemal rád a preto to ani nechcem ja robiť druhým.

Tiež ďakujem za pár príspevkov, čo prišlo po poslednom blogu. Oceňujem skôr symbolickú rovinu darov. Že ľudia s nami sympatizujú, fandia nám, či držia palce. Aj to dodáva silu a optimizmus do ďalšej práce. Takže vďaka!

Po dlhšej odmlke

Odkedy som písal posledný blog uplynulo mnoho času. Pravidelne som si značil veci, ktoré by som rád napísal do blogu, lebo mi vtedy prišli podstatné, alebo zaujímavé. Ale nebol čas a jednotlivé veci sa stali časom menej podstatné a nahradili ich nové a nové veci.  A teraz keď píšem blog, neviem ani čím začať. Ak by som ale všetko mal zhrnúť do pár viet, tak by to bola istá monotónnosť a únava z nedostatku ľudí.

Tá monotónnosť nie je ale taká tá európska, tu sa nedá len tak preplávať denným stereotypom. Zodpovednosť za deti, neustále problémy, konflikty, nové a nové výzvy nedovolia vypnúť ani na sekundu. Takisto nechceme aby deti skĺzli do nejakého stereotypu. Takže za pochodu počas dňa sa snažíme vymýšľať nové hry, súťaže, výlety, prekvapenia pre decká. Pre výlety je tu úžasné okolie, je veľmi jednoduché niekam vybehnúť. Ale je potrebné mať na to viac dospelých, keďže deti sa môžu ľahko stratiť a jeden človek by ich neustrážil. Respektíve ustrážil, ale za cenu že ten výlet by bol preňho naozaj poriadna makačka. Kúsok máme menšie kopce, v nich sa dá nájsť nejaká mláka, kde sa chodia napájať miestne stáda, ale aj divo žijúce zvieratá. Nie je nič krajšie a lepši relax ako si ležať na tráve, pozorovať miestnu prírodu, oblohu a pár metrov od teba pije z mláky stádo zebier. Počas výletov do vzdialenejších miest sa prepravujeme takým miniautobusom  - matatu, ktorý má reálne tak 10 miest na sedenie a je nás tam cez 20, ale je to aspoň vzrúšo tak cestovať. Vždy, aj po mesiacoch dokážem vidieť nové a nové zvieratá (mnoho druhov opíc, pestrofarebné vtáky, ťavy a podobne) a ochutnať nové a nové veci  (taká cukrová trstina je niečo úžasné). Tiež som sa rozhodol ukázať deťom náš „piatok večer.“  Keďže oni k zábave a divokému tancovaniu alkohol nepotrebujú (myslené žartom), aspoň ma to vyšlo lacnejšie. S Manuelou (našou cvičiteľkou jógy) sme sa zložili, nakúpili balóniky, vyzdobili miestnosť, urobili hotdogy, dali im piť coca colu, dostali aj pár malých darčekov ako pastelky. A keďže je to piatok večer, bol aj karaoke večer spojený s diskotékou a Dj Andrej im púšťal hity. Úprimne nikdy som nebol viac mŕtvy na konci diskotéky ako vtedy,  a to bolo osem hodín večer keď išli spať.  

                                      

Najpodstatnejšia vec, ktorú mám momentálne na jazyku je nedostatok ľudí. V prvom rade okrem detí treba dávať pozor aj na personál okolo centra. Keď porovnávam s miestnymi podnikateľmi, farmármi, máme naozaj šťastie na ľudí. Nikdy som nerozumel, prečo miestnych tak kruto vykorisťujú. Za celodennú prácu na farme, šesť dní v týždni dostanú na konci mesiaca cca 38 euro v čistom (keďže Keňa patrí k tým chudobnejším africkým krajinám). A to sú tí šťastní, čo prácu majú.  Z počutia ale vyplynulo, že takmer každý začal s nimi najprv jednať ako s „ľudskými“ bytosťami.  Dal im aj voľno, keď ho naozaj potrebovali, požičali im peniaze, vtipkovali s nimi a podobne. A vždy sa to po krátkom čase zvrhlo. Krádeže, zneužívanie dôvery, klamstvá, nevďačnosť. Týmto odstavcom nič neobhajujem, ani neodsudzujem, len konštatujem. A slúži to ako úvod k jadru problému. Naši zamestnanci sa tu majú v porovnaní naozaj skvele. Žiadna vyčerpávajúca práca, výrazne vyššie mzdy, bezpečné a priateľské pracovné prostredie. S každým mám fakt dobrý vzťah, ale máme aj vzájomný rešpekt. A musím zaklepať, nič extra zlé sa tu ešte nestalo. Je tu pár ľudí, ktorým viem naozaj veriť, pár ľudí pri ktorých som na pochybách. Ale keďže tu najmä v našom centre je veľmi tenká hranica medzi pokračovaním a udržiavaním štandardu čo máme (keďže tie ciele naozaj máme odvážne) a jeho koncom, tak každá aj malá krádež či plytvanie vedia dosť zavážiť. A niektoré veci miznú dosť rýchlo. Čiže popri práci s deťmi, treba druhým okom aj pozorovať čo sa ako rýchlo míňa, čim sa plytvá a podobne. Takisto nie je ľahké nájsť dobrovoľníkov, ktorý by dokázali takto fungovať. Každá návšteva u nás je vždy nadšená, nádherný, čistý dom, izby pre hostí európskeho štandardu, vynikajúca strava, teplá a aj pitná voda, čisté deti a podobne. Ale cena za to je žiadny voľný čas. A to málokto dokáže podstúpiť. A osud zariadil - asi na týždeň sme tu zostali na všetko traja. Kým dovtedy som bol unavený a vyčerpaný (a to nás bolo päť), tak ten týždeň ma dorazil úplne. A náhoda je blbec, tak som chytil aj úpal a vysoké teploty s ktorými som musel fungovať.

A s hrdosťou v hlase musím povedať, že sme to zvládli! Dokonca ešte lepšie ako keď nás tu bolo viac dobrovoľníkov.   A každý z nás za hranicou svojich možností. Kopec súťaží, hier, vzájomná súdržnosť a podpora. A decká sa ten týždeň naozaj užili. Od pondelka pribudli dve nové dobrovoľníčky z Kene, takže život sa vracia do starých koľají, aj práve teraz si vychutnávam chvíľku voľný čas a môžem napísať tento blog.

A čo nové smelé ciele do budúcnosti? Tie stále máme. Nedávno sme sa rozhodli, že naše deti budú jesť aj mäso. Tak raz týždenne majú odvtedy mäso. Ďalší cieľ sú nezabudnuteľné Vianoce pre deti. Síce majú všetko čo potrebujú, tak aspoň moja vízia nie je o darčekoch (medzi chamtivosťou a vďačnosťou u detí je veľmi tenká hranica), nevadili by mi pre ne len nejaké drobnosti. Moja vízia je o atmosfére, jednote a pokoji. Proste napchať im žalúdky tradičným vianočným jedlom (slovenským – kanadským a kenským), nakúpiť ozdoby a vyzdobiť dom, stromček, spievanie kolied.

Ak máte nejaké nápady čím ich prekvapiť, čo by nemalo na Vianoce (ale aj Nový rok) chýbať, inšpirujte ma. Budem naozaj vďačný. A ak niekto bude chcieť aj finančne prispieť, tiež budem (nielen ja) veľmi vďačný.

P.S. Môžete prispieť na účet 0178582642/0900

P.S.S. Samozrejme každému kto bude chcieť presne vyúčtujem na aký účel boli peniaze využité, všetko pôjde na deti.

Straty a precitnutia

Posledné dni boli veľmi nezvyčajné. Najskôr musím povedať, že som veľmi pyšný na naše dievčatá aj na ľudí s ktorými tu pracujem. Spôsobom práce 24/7 tu budujeme dovolím si povedať (a aj porovnať s tým čo som tu zatiaľ videl) jedno z najlepších centier v Keni. Nie preto, že by sme nebodaj mali peniaze, nie preto že sme namyslený, ale jednoducho preto lebo tým deťom chceme dať to, čo si zaslúžia. Čisté oblečenie, teplú a jedlú stravu, občas aj ovocie či niečo sladké. Máme teplú vodu, pomoc pár krát do mesiaca, psychológa, sociálnu pracovníčku a čoskoro snáď aj nejakého zdravotníka. Nedele ich berieme aj na výlet niekam mimo centra. Nič z tohto nebýva zvykom. Ani v iných centrách, ani v domácnostiach. Všetko robíme svojpomocne, budujeme krok po kroku, učíme sa za pochodu a som veľmi rád, že aj spolu držíme a podporujeme sa v ťažších chvíľach. A pri porovnaní prostredia odkiaľ deti prišli, toto je pre ne ako raj, kráľovstvo. Niečo naozaj neporovnateľné.

Pomaly sa dostávame k posledným dňom. Deti prechádzajú niekoľkými fázami, ktoré som zatiaľ odpozoroval. Prvú fázu mám najradšej. Dôjdu sem malé vystrašené kôpky nešťastia. Mnohé obhorené, bičované, bité, znásilnené, väčšina má od hladu nafúknuté brušká, atď atď atď. Prvé dni sa snažia sem zapadnúť, sú nadšené z nášho centra. Poslúchajú, nezištne pomáhajú. Prídu prvé letmé úsmevy, prvé dotyky. Vždy keď ma nové dieťa chytí za ruku, usmeje sa, je to neopísateľný pocit. Ako mi povedal náš psychológ, dávam im tým omnoho viac ako si myslím a uvedomujem v tej chvíli. Ale ja si myslím, že je to vzájomné.

Po prelomení ľadov prichádza druhá fáza v ktorej je väčšina detí. Prestávajú si vážiť čo majú, skúšajú hranice, začínajú pri všetkom myslieť na svoj prospech. Vzájomnú interakciu si mnou už neberú ako niečo výnimočné, ale ako samozrejmosť na ktorú majú nárok. A keď ju nedostávajú, sú zlostný. A aby to nebolo jednoduché, veľa z toho „zlého“ správania sa je ovplyvnené s tým odkiaľ sú, čo zažili, prežili. Preto je veľmi  ťažké nájsť tú správnu hranicu a zvoliť prístup k jednotlivých deťom. A už sa dostávame k tým ťažkým dňom.

Stačí jeden dva ťažké prípady a správanie detí sa veľmi rýchlo vie zmeniť.  A presne to sa udialo v posledných dňoch. Začalo to jedným dievčaťom, ktoré prežilo niečo otrasné vo svojom živote, viac ako hociktoré dieťa ktoré je u nás. na začiatku to bolo milé dievča, ktoré si vážilo každý úsmev a neboli s ňou žiadne problémy. Ale časom začala mať isté „záchvaty“. Proste vypla hlavu, ignorovala okolitý svet a utekala preč, chcela ísť domov, plakala neustále. Skúšali sme nájsť spôsob ako jej pomôcť, napríklad sme ju vzali aj k nej domov. No domov ako domov, má len starú  mamu, ktorá ju odmietla. Ona proste nemala iný domov ako nás. V poslednom čase sa ale vážne pokúsila o samovraždu. Dvakrát. Tým si získala našu pozornosť, na čo začali ostatné deti trochu žiarliť. Takže vyhrážky samovraždou či symbolické pokusy o ňu sa začali množiť. Odhliadnuc od toho, nevedeli sme jej pomôcť. Žiadne špecializované centrum pre také prípady tu ani neexistuje. Takže po poslednom vážnom pokuse sme ju chtiac – nechtiac museli odviezť od nás. Ak by sa zabila u nás, reálne by hrozilo, že by sme celé centrum museli zavrieť a tiež nebolo možné sa neustále venovať len jej na úkor ostatných detí. Bola odvezená na políciu, čo bola jediná možnosť. A tam skončila vo väzení. A budú ju seriózne súdiť, keďže tu je pokus o samovraždu trestný čin. Takže psychicky choré 11 ročné dieťa skonči zrejme vo väzení so zločincami. A ako to tu vo väzení chodí nám napovedal prvý deň, keď sme ju našli s vyrazeným zubom a za policajtov s ňou konverzovali viac fackami ako milým slovom. Neúspech a bezmocnosť  v jej prípade naozaj doľahol na všetkých. Uvedomenie si, že je nemožné pomôcť každému, resp. nemôžeme pomôcť niekomu kto pomoc odmieta bolo teda poriadne tvrdé.

Do toho presne v tom istom čase som začal mať problémy s morálkou v triede a autoritou všeobecne. Decká odmietajú behať na telesnej, odmietajú tresty za prehrešky (tresty sú len typu žiadne hranie sa vonku, žiadna sladkosť, inak ich netrestám) a okrem kriku na ne som totálne bezmocný. Stačí ak jedno odmietne všetko, tak v tom pokračujú aj ostatné deti. Pocit frustrácie a vlastnej bezmocnosti v takej situácii vrcholí do vnútorného hnevu.  Jediné, čo mi pomáha je naozaj dobrý kolektív ľudí okolo mňa. Vedia podporiť, poradiť, teda nielen oni mne, ale každý každému navzájom, keďže problém s autoritou nie je len a len môj.  Ale zajtra je nový deň a človek vždy vstáva s novým odhodlaním. A stále sme len na začiatku, všetku prácu máme ešte pred sebou, takže len neprestať. 

Najvýznamnejšie novinky  v našom centre by som len v skratke zhrnul:

-          opustili nás aj ďalšie 3 dievčatá, ukázalo sa že neboli zneužité a dostali sa k nám podvodom,

-          opustilo nás ešte jedno dievča, ktoré chcelo ísť silou mocou domov, lebo nechcelo behať, nechcelo jesť jeden deň staré jedlo. Takže doslovne sa vrátila do prostredia slumu, kde bude rada ak vôbec bude jesť a do školy to má cez 2 hodiny pešo každý deň, matka ju odmieta a konkrétne v tej oblasti kde žije je veľmi pravdepodobné, že skončí ako prostitútka. Robili sme čo sme mohli, ale násilím tu nikoho držať nemôžeme,

-          máme aj nové dievčatá, z nich mám veľmi veľkú radosť lebo sú stále v prvej fáze

-          dievčatá čo odišli mi chýbajú a uvedomil som si, že by som sa s deťmi nemal až tak veľmi zbližovať.  No už je na to asi neskoro,

-          nie je to tu až také čierne ako píšem vyššie, len v tomto momente som sa potreboval proste vypísať zo všetkého čo ma hnevá, trápi a vnútorne žerie,

-          a na záver – prebral som hodiny jógy, takže je zo mňa ten najhorší učiteľ jógy na svete :D ale s o to väčším entuziazmom to učím.

Shuka shuka!! Kuja hapa!

Všetko čo majú, vlastnia a potrebujú majú v jednej malej poličke. Aj tá je poloprázdna, pár kúskov šiat, zubná kefka a nejaká spomienka typu náramok, malý plyšák. Každý deň či je pondelok či nedeľa vstávajú 6:00. Boli zobrané od rodín vtedy cudzím chlapom sem k nám. Nepoznajú súkromie. Niektoré z nich už nemajú rodinu kam by sa mohli po 2 rokoch vrátiť. Pre niektoré by zas možno bolo lepšie keby ani žiadnu nemali. Niektoré sa možno toho ani nedožijú. Ani to tak neznie, ale takto začína jeden šťastný príbeh. O skupinke dievčat, ktoré majú svoje sny. Nádeje. Milujú život. A momentálne prežívajú najkrajšie obdobie svojho života.

Takto pôvodne začínal môj najnovší blog a v podobnom duchu sa mal aj ďalej vyvíjať. Aj keď všetko by bola pravda, bolo by to ... bolo by to prinajmenšom povrchné. Uvažoval som aj opisovať ich jednotlivé osudy, ale robiť druhé modré z neba mi príde zasa trochu pokrytecké. Takže prejdem k suchým faktom.

-        svahilsky už viem prehodiť pár fráz (zlez, poď sem, rýchlejšie, zmizni a podobne - niektoré pokriky sú v názve blogu) a veľmi často ich aj používam,

-          trošku tu reorganizujem kuchyňu, jedálniček, nákupy potravín a napriek všeobecným námietkam a šetreniu   – plesnivé veci nemilosrdne vyhadzujem do koša,

-         plesnivé veci dávať do koša sa ukázalo ako chyba, keďže niektoré deti to vyberajú a jedia,

-        najstaršie deti odmietli poslúchať, tak som začal ukladať tresty, ktoré po návaloch agresie, plaču, vyhrážkam po pár hodinách zabrali,

-        v centre je nás 5 dospelých a 80% trestov je odo mňa,

-        deti plánovali útok na dobrovoľníčku kvôli tomu že im udelila trest (jej prvý v histórii),

-        na mňa útoky odhalené neboli a deti sú všeobecne čakajú odo mňa tresty a sú potom vlastne nadšené, keď odo mňa trest nedostanú,

-         tresty sú typu žiadne hranie von jednu hodinu, alebo žiadna sladkosť po večery, nič dramatické,

-         napadli mi úžasné pokusy v rámci behaviorálnej ekonómie,

-         robím zaujímavé pozorovania ako mnohé nápady, ktoré majú pozitívne motivovať k lepšiemu správaniu v konečnom dôsledku robia presný opak a vytvárajú tu miniatúrnu šedú ekonomiku,

-         máme tu niekoľko problémových detí, ktoré potrebujú špeciálnu starostlivosť a spôsobujú mi vrásky na čele,

-        tie deti nie sú zlé ale potom čím prešli na nich zostali isté následky, bloky a snaha odstrániť to ma bude stáť ešte veľa vlasov z mojej kedysi hustej hrivy,

-         nad žiadnym z detí som ešte nezlomil palicu,

-         ako sa píše v jednej básni – we are children of tomorrow,

-         teda ony sú

-         prvé deti sa mi začali aj zdôverovať v osobnejšej rovine, ako staršiemu bratovi

-         nudilo ma to!,

-         bol to beverly hills v podaní malých detí, ktorým nedá spávať kto čo kedy a najmä ako povedal a kto sa s kým kamaráti viac a z akého dôvodu,

-         koniec koncov ak ich trápi len toto sú to šťastné deti

-         posledný víkend som zostarol aspoň o 10 rokov,

-        dvaja najrešpektovanejší a najdôležitejší ľudia odišli na víkend preč,

-         ostali sme tu dvaja,

-        v tom čase tiež bola deťom skolaudovaná svojpomocne vyrobená hojdačka,

-         aspoň 30x som už videl nejaké dieťa pod ňou prizabité,

-         napriek okolnostiam víkend dopadol nad očakávanie dobre,

-         na konci toho víkendu som si ale s chuti ochutnal trochu miestneho vína a miestny slabý likér,

-       -         posledné dni mám pocit že moja angličtina je horšia a horšia.

Čo sa týka školy, naučil som sa v tom už chodiť. Nie vždy všetko viem, najmä na angličtine mám občas problém správne doplniť slovo či uhádnuť čas. Na prípravu do školy tu ani je čas. Tak aspoň aj seba niečo podučím. v rámci vyučovania som  ukázal deťom aj nejaké videá o Slovensku. Boli nadšené! Z hradov, hôr, medveďov, Eurovei, historických budov, lanoviek, diaľnic, ... . Bol som celkom pyšný na našu krajinu. 

Autokraciou k svetlým zajtrajškom

Deň za dňom sa tu odohrávajú tie isté príbehy. Ale nejakým spôsobom to stále nie je monotónne. Len moja pôvodná ľútosť zo začiatku už zmizla. Míľnikom bola opäť Njeri (Jerry z mojich prvých príspevkov, nevedel som ako sa píše jej meno). Keďže som 2x vyšší pri objímaní mi vždy vletí svojou hlavou do rozkroku. Mne to prišlo najskôr dosť zvrátené, ale ona sa len ďalej smiala a dokonca ten rozkrok zaslintala. Vtedy som si prvýkrát uvedomil, že napriek tomu čím prešli sú to deti, niektoré si možno ani neuvedomujú čo presne sa im stalo. A odvtedy ich aj tak beriem.

Škola

Všetkým, ktorý sa smiali že tu nebudem mať prenosárov, ani môcť vyhadzovať deti z triedy či zo skúšok,  tak mám odkaz – 2 z 5 detí už v mojej triede nie sú. Jedno som preradil rovno o 2 ročníky nižšie. Samozrejme nebolo v tom nič zákerné. Bez znalosti angličtiny neviem s nimi pracovať a ani oni nevedia pracovať s učebnicami. A taktiež som už prišiel na spôsob, ako „skrotiť“ deti čo mi zostali v triede. Nečakajte ale nič objavné, zaviedol som autokraciu. Najskôr som hodil dlhšiu speech na tému dôležitosti vzdelania, ich budúcnosti a že zmeny sú v ich prospech. Odvtedy všetci sedia pri jednom stole, nemôžu chodiť na wc počas vyučovania, kto pomaly pracuje dostáva domáce úlohy, ktoré musí splniť.  Tiež sa snažím neusmievať na ne počas vyučovania (ale samozrejme nápomocný a snaživý som naďalej). A pomohlo to!! Decká makajú, začali byť komunikatívnejšie, pracovitejšie, aj cez prestávky chcú pracovať, dokonca jedna študentka si pýta aj viac domácich úloh, ak ich má málo. Prešli len tri dni od zavedenia zmien, nechcem to zakríknuť, ale zatiaľ som nadšený. Či chcem či nie, oni sú budúcnosť Afriky. Oni sú možný budúci učitelia, doktori, podnikatelia, ... . A na dosiahnutie týchto mét musia na sebe pracovať niekoľkonásobne viac a musia byť aj omnoho silnejší ako iné deti vo svete. Aj keď ich osudy sú pre nás strašné, na africké pomery mohlo byť aj omnoho horšie. 

Zavádzanie zmien

Okrem zmien v škole sme zaviedli aj isté zmeny poobede, v ich voľnom čase. Majú už spomínané domáce úlohy a večerné pozeranie filmov nahradila hodina čítania. Mnohé deti doteraz nie sú schopné hovoriť anglicky a bez tohto jazyka si v Keni nenájdu ani prácu upratovačky. Zmeny boli poväčšine prijaté kladne samotnými deťmi, aj keď isté problémové prípady nastali. Doterajší silný súcit a mäkkosť v prvý týždeň sa vypomstili. Niektoré deti skúšajú dosiahnuť svoje plačom, pokusmi o útek či srdcervúcimi príbehmi ako chcú ísť domov a ako ich týrame. Samozrejme nik u nás nie je nasilu, otvorene a vážne im v takých prípadoch povieme, že ak sa chcú vrátiť, dvere majú otvorené a môžu ísť. Nik neodišiel a takéto pokusy - ako rýchlo začali, tak aj rýchlo prestali. Deti totiž nezabudli odkiaľ a prečo prišli. Jediné veci čo pri autokracii nikdy neporuším je bitie detí. Naposledy, keď bolo jedno dievča u zubára, tak pri vŕtaní zubu kričala. Kto z nás by pri tom nekričal.  Ale ona pritom bola bitá do ruky nech toľko nekričí a ďalší chlap ju držal nech sa nemätie (samozrejme, že sme zakročili).  Takisto bývali deti bežne bité v škole, nie samozrejme do modrín či do krvy. Ale bitka je pre ne samozrejmá súčasť života. A ja chcem aby si uvedomili, že nie je!

Better life cycle

Tento a budúci mesiac nám bude pomáhať s učením a precvičovať jogu jedna posila. O brazílčanke Manuele som už skôr chcel napísať viac. Je to úžasná osoba, ktorá sa rozhodla so svojím partnerom prejsť celou Afrikou na bicykli. Kde bude potrebná ich pomoc deťom, tam istý čas zostať a zadarmo pomáhať a potom sa zas posunúť ďalej. Po rozhovoroch s ňou som vždy tak nadšený, že rozmýšľam tu zostať aj dlhšie ako rok a niečo pocestovať na vlastnú päsť. Ale to je otázka vzdialenej budúcnosti.  Manu už je v Afrike pár mesiacov a Keňa nie je jej prvá krajina, takže to vie lepšie s deckami. Tým že tu trávi len pár hodín denne má nadhľad a všíma si veci, ktoré nám niekedy môžu uniknúť. Naozaj som rád, že som ju mohol spoznať. Dole pod blogom tiež prikladám video, ktoré s partnerom vytvorili:)

Niečo viac o našom centre

Naša malá rodinka sa pomaly rozrastá. Za posledný týždeň prišlo 5 nových detí, všetko dievčatá. Ak predtým som mal problémy decká nejako usmerniť, môžete si predstaviť aké to je teraz. Stále ešte bývam prekvapený, ako tie nové ustrašené decká odobraté od rodín sa dokážu rýchlo aklimatizovať už po pár hodinách. Ako ma hneď berú úplne prirodzene, bavia sa, opätujú mi úsmev. Väčší počet detí občas spôsobuje aj to, že ak mi nejaké dieťa oponuje, ostatné deti ho hneď usmernia. Ako keby mi nahrádzali chýbajúcu autoritu. Takisto aj v triede si decká navzájom pomáhajú. Ak nejaké dieťa niečomu nerozumie, druhé staršie mu to vysvetlí v svahilštine. Napriek pozitívam, ktoré nové deti prinášajú, sa stále bojím ako to tu bude fungovať, keď ich počet bude takto narastať naďalej. Je nás málo a už takto máme toho až až. Už teraz niektoré deti potrebujú špeciálnu starostlivosť a vyučovacie hodiny extra (zatiaľ ich nemajú, ale je to jedna z vecí ktoré by som tu rád presadil). Nie že by boli hlúpe alebo tak. Buď  nerozumejú dobre anglicky, alebo nikdy predtým do školy nechodili a tak ani nechápu čo sa to okolo nich deje. Už len vymyslieť, ako to spraviť tak, aby to nebrali ako trest, alebo sa necítili menejcenné. A aby sa to organizačne dalo zvládnuť. Lebo sme tu na všetko štyria. Vedúci centra Fr. Makarius, ja a dve Keňanky (jedna je pôvodom Masaika:). Druhá  vec, čo sa snažím v škole zmeniť je uzavretosť detí pred učiteľom. Čo som počul, decká vo svojich  školách predtým mali zakázané sa čokoľvek pýtať učiteľa. Preto aj teraz decká miesto toho aby sa ma opýtali, sa trápia bezvýsledne samé nad jednotlivými cvičeniami. Tak sa im každú hodinu snažím prízvukovať, že nech sa pýtajú, kto sa pýta bude múdrejší, že tí najšikovnejší v škole boli tí, ktorí sa najviac pýtali. A v niektorých prípadoch to prináša pomaly aj výsledky.

Takisto nám v centre istý čas bude pomáhať aj nová posila - Brazílčanka Manuela. Prichádza síce len na pár hodín denne, ale je to okrem mňa prvý beloch v centre, tak sa z toho celkom teším. Má podobný spôsob myslenia ako ja, vidí tie isté problémy s deťmi ako ja a najmä vie to s nimi. Každý druhý deň precvičuje jogu. Čo je jedno úžasné predstavenie. Neviem ako to robí, ale decká jogu milujú. Všetky naťahovacie cviky idú nadoraz, ich dýchanie nosom je jeden veľký orchester a keď ich vidím robiť všetky tie stojky a podobne krkolomné cviky, až sa bojím nech si neublížia. Ale „my ladies“ síce pôsobia veľmi krehko, ale sú ako z gumy.

Napriek stanovenému celodennému rozvrhu tu nehrozí monotónnosť. O to sa postarajú nielen deti. Vo štvrtok nám začala tiecť voda z vodárne (neviem ako to inak nazvať, je to veľká nádrž s vodou umiestnená nad vedľajším domom). Vytopilo celý dom a to tak, že z neho sa doslova vytvoril vodopád. Kým všetci zachraňovali situáciu (ale takým africkým spôsobom, bez stresu, pomalým krokom), deti boli nadšené a ja som si na vytopenej terase urobil kúpalisko. Hneď po zastavení vody ma zastavila nejaká stará pani a hovorila na mňa svahilsky, stískala mi ruku a niečo odo mňa chcela. Ale ja som sa ponáhľal do sprchy, takže som jej nevenoval moc pozornosť. Neskôr vyplynulo, že to bola matka jedného z našich dievčat a nastala veľká dráma. Hromadný plač detí, plač matky, zásah vedúceho nášho centra. A toto všetko sa zbehlo kým ja som bol v sprche. Keď som zišiel opäť dole, situácia už bola pokojná. Tomu sa hovorí správne načasovanie, ale som tomu aj rád. Takéto drámy naozaj nemusím.

Aby som ale upresnil tú situáciu s matkou, deti (pokiaľ rodičov majú) odoberáme na 2 roky z rodín. Zo starších mojich článkov asi viete, čo sú to približne za dysfunkčné (slušne povedané) rodiny. Pokúšame sa im pomôcť zabudnúť, vzdelávať ich a vychovať z nich sebavedomé, slušné ľudské bytosti. A po 2 rokoch by sa deti mali pomaly opäť začleňovať do svojich pôvodných rodín. Stále však budeme s nimi v kontakte, mali by byť pod dozorom, aby sa situácia aká ich dostala k nám už viac neopakovala.  A práve v tomto procese, je dôležité aby počas času čo trávia u nám nemali žiadny kontakt s rodinou. To je aj dôvod prečo sme mimo mesta, prečo sme oplotený, prečo máme strážneho psa. Toto všetko je tu z jediného dôvodu, ochrániť tie deti dočasne pred ich rodinami.

Odvrátená strana raja

Vstávanie o 5:30 každé ráno sa už začína prejavovať. Pol dňa prezývam a večer počas prípravy do školy vždy zaspím ako zabitý. Prípadne dôjde elektrina a ani to nie je možné. A potom ma to veľmi mrzí. Niektoré decká sú veľmi inteligentné. Preto ma  celkom hnevá ich neposednosť počas školy. Počas pár výnimočných hodín keď sa sústredili a zamakali, tak som až žasol ako rýchlo im to myslí a rozumejú všetkému. Keby boli cieľavedomejšie (a mali aj šikovnejšieho učiteľa), tak si viem predstaviť, že by si niektorí z nich dokázali bez problémov urobiť aj vysokú školu. Aby som ale tú školu upresnil, v mojej triede (rohový stôl v jedálni) sú tri deti. Tie najstaršie, čiže jedna ôsmačka, piatak a štvrtáčka. Čiže na každý predmet potrebujem tri rôzne prípravy a učím 4 predmety. A nie je to vôbec také ľahké. Veľa vecí o Keni, rastlinách si musím prečítať, zopakovať si počítanie bez kalkulačky a aj tak ma vždy niečo prekvapí. Napríklad v teste na otázku, že zubná kefka je ľahko vyrobiteľná doma mi decká dokázali, že je.

 

Začínam tiež pociťovať istú frustráciu z nedostatku autority. Doteraz som nikdy nebol s deckami úplne sám, teraz keď učím tých najstarších a vediem aj voľno-časové aktivity, tak to začína byť cítiť. Počas školy až tak nie, ale počas voľného času  nastupuje totálna anarchia. Decká odmietajú byť v tímoch spolu kvôli krivdám z minulosti, každú chvíľu sa niekto uráža, odchádza, malé decká po mne lozia ako po preliezke (už mám takmer vytrhané chlpy na predlaktí). Žiadna hra ani aktivita sa nikdy ani len nezačala, dokonca ani futbal. Čas sa vlečie, všade krik po svahilsky, nestíham ani len registrovať kto kde s kým ako prečo, proti komu a podobne. Na môj krik ani vyhrážky nikto nereaguje. A okrem toho čím sa reálne môžete vyhrážať deťom, ktoré ani nič nemajú. Dokonca aj priamy rozkaz na konkrétnu osobu bol zamietnutý bez nejakej diskusie. Tak len stojíte, kukáte a neviete čo robiť. Prvý takýto deň som dlho musel rozdýchavať.  Neboli to žiadne depresie ani nič také, len som sa cítil bezmocný a neužitočný.

Stále ma ale neopúšťa entuziazmus. Ďalší deň to skúsim znova a inak, naozaj nemám chuť to vzdávať, len taký jeden voľný deň by vážne pomohol. Dať si všetko dokopy, pripraviť sa poriadne, oživiť im hodiny. Ale na to tu nie je čas. Okrem toho, úprimne, čakal som že decká budú omnoho horšie. Nebojím sa im naozaj dať čokoľvek do ruky, nekradnú, so všetkým čo majú sa vedia podeliť a v zásadných veciach ani neklamú. Slovíčka please, thank you, sorry, počúvam asi 100x denne.

Keď už prechádzame k pozitívnejším veciam, kto ma pozná neuverí ako sa pomaly mením. Kedysi som nemal vôbec vzťah k deťom, bolo to pre mňa niečo malé, urevané, čo len otravuje. A ako keby to väčšina detí o mne vedela, tak som často priťahoval ich pozornosť. Takisto mi vadili cudzie tekutiny na sebe. Kto mal sliny, slzy, špinavé ruky, toho som si držal na dištanc. A tu mi nejako nič z toho nevadí. Dnes som si uvedomil, že po mne lozia decká s AIDS a slintajú mi ruku. A nevadilo mi to. Ale stále mam isté hranice. Ako keď za mnou  prišlo jedno dievča a ukázala mi kývajúci sa mliečny zub a potom mi hovorí nech jej ho vytrhnem. Tak asi tu niekde sú moje hranice.

Prvý víkend

Viete, čo je najlepšie na tlupe malých detí, väčšinou dievčat? Vždy ste vo všetkom najlepší, v každom športe ste hviezda. Čokoľvek viete, každú blbosť, to sa tým deckám páči. Takže asi nemusím písať ako sa rád s nimi hrám a vyhrávam! Žiadne ohľady!! Teda aspoň prvých 10 minút, kým mi neodíde kondička. V čom však oni zdolávajú mňa sú domáce práce. Keď sa perie, tak mi 7 ročný krpec hovorí koľko prášku mám dať, že to zle v rukách periem, používam pri vešaní veľa štipcov a podobne. Niekedy mi až padá sánka, aké sú tie deti prakticky pripravené do života, keď ja v ich veku som mal na starosti si tak maximálne sám zaviazať šnúrky na topánkach. A viete aká  je druhá najlepšia vec na tých deťoch? Pre každú blbosť, hru ich dokážem hneď nadchnúť. Jasné, že majú svoju hlavu a nie všetky, ale vždy sa nájde aspoň jedna rovnako švihnutá ako ja a hrá sa so mnou.

Pre kresťansky založených čitateľom musím napísať, že som bol na omši. Nebola to síce taká tá „dedinská“, ako som očakával, ale aj tak bola omnoho živšia ako tie naše. Kostol bol nový a plný. Pred vchodom boli policajti, čo kontrolovali či v prichádzajúcich autách nie sú bomby. Nielen dnu, ale aj vonku boli desiatky až stovky ľudí sediac na tráve a počúvajúc. Odhadom v tom kostole bolo  nad 500 ľudí určite, moje smelšie odhady  smerovali k číslu 800 – 1000. To všetko v maličkom, možno 20- tisícovom mestečku. A to tam samozrejme nebol jediný kostol. Bol tam veľký zbor, z ktorého hociktorý spevák by u nás bol minimálne vo finále superstar! A omša začína. Melú sa tam tancujúce deti, spev, dvaja polonahý muži skákajúci z kopijami (samozrejme, len prezlečený, v normálnom živote sú to mestský ľudia). Veľa rodín v strednom veku,  neprevládali tam tmavé a šedé farby ako u nás. Farby boli veselšie a veľa ľudí bolo v bielom. Celkovo tu ľudia chodia čisto oblečený a upravený, až sa divím ako to dokážu, keď vidím v akých podmienkach žijú. Ľudia si to tu na omši viac užívali (aj keď nespievali a netancovali ako som pôvodne očakával). Pri kázni sa ľudia zamýšľali, ale aj smiali. Priznám sa, že neviem o čom bola tá kázeň, lebo som bojoval so spánkom, ale ľuďom sa naozaj páčila. Už len kvôli tej atmosfére sa a pocitu exotickosti (v celom kostole a okolí som bol jediný beloch) sa sem rád vrátim.

Ešte mi napadla jedna zvláštnosť – počasie. Majú tu pre nás obrovské rozdiely medzi dňom a nocou. Kým cez deň aj po natretí krémom som do pol hodiny úplne červený, spálený, tak noci sú tu strašne studené. Až tak, že aj v mikine ma niekedy klepe. A aj teploty sa tu vnímajú inak – napr. bolo len 25 stupňov, čo u nás považujem za chladnejší letný deň. Tu sa na slnku sa nedalo vydržať.  Doma keď je aj 35 stupňov viem v prípade zabudnutia slnečných okuliarov s privretejšími očami normálne fungovať. Tu aj počas tých 25 stupňov som mal problém ich mať otvorené a strašne mi slzili.

Na záver príspevky by som sa ešte rád vrátil k zvieratám a fotografiám. Fotografie nášho centra a aj deciek som sľúbil a čoskoro ich dodám, ale najnovšie som bol v okolí a videl som takmer všetky zvieratá, ktoré poznám zo zoo. Všetko v okruhu pár kilometrov, popri ceste a nie po jednom. Ale vo veľkých množstvách. Najlepšie fotografie mi vznikli z člna pri jednom malom jazierku, tak tu sú: 

Prvý pracovný deň!

Mám v hlave kopec navzájom nesúvisiacich myšlienok, tak ich budem písať rad radom v jednotlivých odsekoch ako mi napadnú.

V minulom blogu som nestihol napísať jednu zaujímavosť z hlavného mesta aj keď som tam dlho nezotrval. Nákupné centrá tu sú ako u nás. Majú tu takmer všetko. Len s rozdielom, že vám pred parkovaním skontrolujú spodok auta či nemáte výbušninu a pred vchodom vás skontrolujú detektorom kovov. Je to spôsobené relatívne vysokým nebezpečenstvom teroristických útokov. Tiež neexistuje jednotný výzor typického Keňana. Je tu vraj 47 kmeňov a v každom z nich majú svojský výzor. Takisto je tu kopec migrantov z okolitých krajín. 

V Naivasha som začal žiť životom komunity. Učím matematiku a vlastne všetko čo príde. Aj keď skúsenosti s učením nejaké mám, tak musím priznať že učiť decká základné veci je omnoho, ale omnoho ťažšie. Na jednej strane som veľa všeobecných vecí zabudol (napr. o rastlinách). Na druhej strane vedieť  výsledok a postup niekedy nestačí. Len vysvetliť obyčajné sčítanie či prepísanie slovom písanej číslovky na číslo je sifyfovská úloha. A mal by som problém to vysvetliť v slovenčine, nie ešte v angličtine deckám čo 90% času hovoria svahilsky. Pritom majú veľkú chuť sa učiť a pracujú samostatne. Pýtajú si úlohy, bez červeného pera k nim nesmiem ani pristúpiť, tak sa tešia na každú "kvačku" čo im dám za správnu odpoveď. A dokonca sa sústredia, relatívne sedia na miestach (na africké decká), až som prekvapený.

Pri dome máme aj farmu. Z tej som bol ja osobne nadšený, keďže som ešte nikdy s pôdou nerobil J Moje nadšenie ale bolo veľmi rýchlo schladené. K rýľu sa dostať bolo takmer nemožné. Decká zbožňujú pracovať. Až som sa cítil ako v groteske. Maličké černošské deti makajú na poli s rýľom dlhším ako oni sami a veľký biely muž chodí okolo a hovorí im faster, harder, better,.... Tiež po každom jedle pozbierajú samé od seba poháre, príbory, umyjú stoly, riady. Respektíve neviem či je to pracovitosť, alebo to jednoducho robiť musia, ale je neskutočne vtipný pohľad na tlupu tancujúcich a spievajúcich detí (občas každý svoju pesničku), ako si podkladajú poličku pod nohy, lebo inak nedočiahnu na dres, umývajú riady, utierajú, odkladajú, navzájom si zavadzajú, padá im to z rúk, ale výsledkom je vždy čistá kuchyňa. A tým myslím vážne čistá. Tá moja na intráku sa s tou ich nedá ani porovnať.

Podarilo sa mi vyvrátiť jeden z mýtov o Afrike a to, že africké deti neplačú, lebo plačú ako každé iné. Aspoň tie mladšie po každom páde, každej krivde či neprávosti. Ale človek im to nemá za zlé. Je to také detské a milé, najmä keď vidíte ako hrdinsky bojujú s démonmi minulosti, aké by zložili nejednu dospelú ženu u nás. Takisto nekradnú, všetko vždy vrátia. Síce uťapkané, špinavé, ale fakt si získali moju dôveru. Možno to ale bude aj tým, že ich je tu zatiaľ tak málo, tak ich už celkom poznám, nie je to taká bezmenná veľká tlupa detí.

A na záver chcem urobiť jednu výnimku. Povedal som si, že tu nebudem písať o jednotlivých deťoch. Nepatrí to podľa mňa na verejnosť. Ale jednu výnimku urobiť musím. Jerry. Má 7 rokov. Dva minicopíky cez čelo so sponkou a je to tu to najživšie a najveselšie dieťa. Ako prvé dieťa tu prelomilo pri mne ľady. Držala sa ma za ruku celý čas, lozila po mne, skákala, hovorila čosi na mňa svahilsky a pritom sa smiala. Už len tým aká je sa nedá nezbožňovať. A takáto veselá k nám už prišla, nejakým spôsobom dokázala tie hrôzy čo zažila prekonať sama. Od jednej dobrovoľníčky som sa tiež dozvedel, že je mimoriadne šikovná. Veľmi rýchlo chápe učivo, všetko jej stačí raz vysvetliť (čo nie je bežná vec) a hneď vie sama robiť príklady. Má tiež AIDS a doktori jej predpovedali smrť už minulý mesiac. A práve tento krpec je mojim vzorom v láske k životu.

P.S. Počujte ľudkovia, podľa prvého dojmu sa tu síce máme relatívne dobre a nikto tu nič akútne nepotrebuje, aj tak mi to nedá. Ak máte niekto staré hračky, staré detské oblečenie, viete pomôcť finančne či máte  vlastné nápady, napíšte mi na fb, alebo ma email – andrej.budai@gmail.com. 

Cesta a príchod

Musím priznať, že málo čo ma dojme. Ale takú rozlúčku akú som mal som vážne nečakal.  Aspoň takto ďakujem všetkým zúčastneným za nezabudnuteľné ráno. To sa potom veľmi ťažko odchádza. A aby toho nebolo málo, v lietadle mi boli moje najslušnejšie veci aké som si niesol do Afriky (tie ktoré som mal na sebe) obliate červeným vínom. Ehm a to 2x. Ani raz síce mojou vinou, letuška mala pri prechode okolo mňa asi zlý deň, ale paradoxne mi to zlepšilo náladu a ďalšia fľaška vínka sa už niesla pre mňa. Prvá zastávka bola v Katare. Klasické letisko, všetko 4x drahšie, ale alkohol a cigarety za polovičné ceny.

Príchod do Kene bol ale o niečom inom. Už východ z letiska vyzeral ako „Keňa“ podľa špecifických stromov v tvare dáždnika (miestny ich volajú Acacia). A čo napísať k mojej misii? Cesta na nase stredisko bola úžasná, popri ceste sa rozprestierala krásna Rift Valley a na ceste zmätok. V trojprúdovke nebol problém narvať 4 autá vedľa seba a ešte behať z pruhu do pruhu. Ale to najhlavnejšie čo si odnášam z prvých pár hodín v Keni – bývam v raji. Na jednej strane si bývam ako na hoteli, úplne nová izba, veľká, s vlastnou sprchou, chladničkou, terasou a teplou vodou. A ani jeden pavúk či chrobák. Pod terasou vidím sa preháňať zebry, v diaľke vidím jazero Naivasha známe veľkým výskytom pelikánov a hrochov. V centre máme aj kravičku (píšem zdrobneninu lebo je ešte mladá), psy aj mačku a všetky zvieratá spolu vychádzajú v harmónii. Je tu zatiaľ asi 8 dievčat vo veku 7 – 13 rokov. Všetky znásilnené, častokrát rodinným príslušníkom, ktorý ani nebol potrestaný. Na niektorých vidno strach, utiahnutosť, ale inak sú krásne tie decká. Také cukríky, tak dúfam že si snáď získam ich dôveru, nech sa tu mám s kým hrať.

A čo dodať na záver? Vedúci mi povedal, že dnešný program je párty, hudba a tanec. Je to ale vtipkár, tak neviem či mu môžem  veriť. Každopádne utekám to zistiť!!

Pred odletom

Už je to tu. Pôvodne keď som sa rozhodol zrealizovať to po čom som roky túžil to bolo ešte tak strašne ďaleko. Nadšenie zostáva, ale pridáva sa k nemu rešpekt a strach zo všetkého neznámeho čo ma čaká. Nie je to prvýkrát čo idem z domu do rozvojovej či exotickej krajiny. Nie je to ani prvýkrát čo idem do zahraničia úplne sám. Ale teraz je to iné, úplne iné. Odlietam na rok do Kene starať sa o deti z ulice.

Celé to začalo ako nadšenie v lete 2011, keď som mal šťastie na úžasných ľudí. Práve oni ma nadchli natoľko, že môj vzdialený sen nadobudol reálne kontúry. Končil som školu, záväzky žiadne, ideálna východisková pozícia. Veľmi mi pomohlo, že aj rodičia nevystúpili ostro proti môjmu plánu a po istom čase som začal mať aj pocit, že ma podporujú. A dnes sa všetko stáva skutočnosťou. Balenie sa, klasické stresy čo všetko ešte treba kúpiť, stihnúť, posledné rozlúčky, dokonca aj malá slza v oku. Takto začína moje dobrodružstvo.