Prvý pracovný deň!

Mám v hlave kopec navzájom nesúvisiacich myšlienok, tak ich budem písať rad radom v jednotlivých odsekoch ako mi napadnú.

V minulom blogu som nestihol napísať jednu zaujímavosť z hlavného mesta aj keď som tam dlho nezotrval. Nákupné centrá tu sú ako u nás. Majú tu takmer všetko. Len s rozdielom, že vám pred parkovaním skontrolujú spodok auta či nemáte výbušninu a pred vchodom vás skontrolujú detektorom kovov. Je to spôsobené relatívne vysokým nebezpečenstvom teroristických útokov. Tiež neexistuje jednotný výzor typického Keňana. Je tu vraj 47 kmeňov a v každom z nich majú svojský výzor. Takisto je tu kopec migrantov z okolitých krajín. 

V Naivasha som začal žiť životom komunity. Učím matematiku a vlastne všetko čo príde. Aj keď skúsenosti s učením nejaké mám, tak musím priznať že učiť decká základné veci je omnoho, ale omnoho ťažšie. Na jednej strane som veľa všeobecných vecí zabudol (napr. o rastlinách). Na druhej strane vedieť  výsledok a postup niekedy nestačí. Len vysvetliť obyčajné sčítanie či prepísanie slovom písanej číslovky na číslo je sifyfovská úloha. A mal by som problém to vysvetliť v slovenčine, nie ešte v angličtine deckám čo 90% času hovoria svahilsky. Pritom majú veľkú chuť sa učiť a pracujú samostatne. Pýtajú si úlohy, bez červeného pera k nim nesmiem ani pristúpiť, tak sa tešia na každú "kvačku" čo im dám za správnu odpoveď. A dokonca sa sústredia, relatívne sedia na miestach (na africké decká), až som prekvapený.

Pri dome máme aj farmu. Z tej som bol ja osobne nadšený, keďže som ešte nikdy s pôdou nerobil J Moje nadšenie ale bolo veľmi rýchlo schladené. K rýľu sa dostať bolo takmer nemožné. Decká zbožňujú pracovať. Až som sa cítil ako v groteske. Maličké černošské deti makajú na poli s rýľom dlhším ako oni sami a veľký biely muž chodí okolo a hovorí im faster, harder, better,.... Tiež po každom jedle pozbierajú samé od seba poháre, príbory, umyjú stoly, riady. Respektíve neviem či je to pracovitosť, alebo to jednoducho robiť musia, ale je neskutočne vtipný pohľad na tlupu tancujúcich a spievajúcich detí (občas každý svoju pesničku), ako si podkladajú poličku pod nohy, lebo inak nedočiahnu na dres, umývajú riady, utierajú, odkladajú, navzájom si zavadzajú, padá im to z rúk, ale výsledkom je vždy čistá kuchyňa. A tým myslím vážne čistá. Tá moja na intráku sa s tou ich nedá ani porovnať.

Podarilo sa mi vyvrátiť jeden z mýtov o Afrike a to, že africké deti neplačú, lebo plačú ako každé iné. Aspoň tie mladšie po každom páde, každej krivde či neprávosti. Ale človek im to nemá za zlé. Je to také detské a milé, najmä keď vidíte ako hrdinsky bojujú s démonmi minulosti, aké by zložili nejednu dospelú ženu u nás. Takisto nekradnú, všetko vždy vrátia. Síce uťapkané, špinavé, ale fakt si získali moju dôveru. Možno to ale bude aj tým, že ich je tu zatiaľ tak málo, tak ich už celkom poznám, nie je to taká bezmenná veľká tlupa detí.

A na záver chcem urobiť jednu výnimku. Povedal som si, že tu nebudem písať o jednotlivých deťoch. Nepatrí to podľa mňa na verejnosť. Ale jednu výnimku urobiť musím. Jerry. Má 7 rokov. Dva minicopíky cez čelo so sponkou a je to tu to najživšie a najveselšie dieťa. Ako prvé dieťa tu prelomilo pri mne ľady. Držala sa ma za ruku celý čas, lozila po mne, skákala, hovorila čosi na mňa svahilsky a pritom sa smiala. Už len tým aká je sa nedá nezbožňovať. A takáto veselá k nám už prišla, nejakým spôsobom dokázala tie hrôzy čo zažila prekonať sama. Od jednej dobrovoľníčky som sa tiež dozvedel, že je mimoriadne šikovná. Veľmi rýchlo chápe učivo, všetko jej stačí raz vysvetliť (čo nie je bežná vec) a hneď vie sama robiť príklady. Má tiež AIDS a doktori jej predpovedali smrť už minulý mesiac. A práve tento krpec je mojim vzorom v láske k životu.

P.S. Počujte ľudkovia, podľa prvého dojmu sa tu síce máme relatívne dobre a nikto tu nič akútne nepotrebuje, aj tak mi to nedá. Ak máte niekto staré hračky, staré detské oblečenie, viete pomôcť finančne či máte  vlastné nápady, napíšte mi na fb, alebo ma email – andrej.budai@gmail.com.