Prvý víkend

Viete, čo je najlepšie na tlupe malých detí, väčšinou dievčat? Vždy ste vo všetkom najlepší, v každom športe ste hviezda. Čokoľvek viete, každú blbosť, to sa tým deckám páči. Takže asi nemusím písať ako sa rád s nimi hrám a vyhrávam! Žiadne ohľady!! Teda aspoň prvých 10 minút, kým mi neodíde kondička. V čom však oni zdolávajú mňa sú domáce práce. Keď sa perie, tak mi 7 ročný krpec hovorí koľko prášku mám dať, že to zle v rukách periem, používam pri vešaní veľa štipcov a podobne. Niekedy mi až padá sánka, aké sú tie deti prakticky pripravené do života, keď ja v ich veku som mal na starosti si tak maximálne sám zaviazať šnúrky na topánkach. A viete aká  je druhá najlepšia vec na tých deťoch? Pre každú blbosť, hru ich dokážem hneď nadchnúť. Jasné, že majú svoju hlavu a nie všetky, ale vždy sa nájde aspoň jedna rovnako švihnutá ako ja a hrá sa so mnou.

Pre kresťansky založených čitateľom musím napísať, že som bol na omši. Nebola to síce taká tá „dedinská“, ako som očakával, ale aj tak bola omnoho živšia ako tie naše. Kostol bol nový a plný. Pred vchodom boli policajti, čo kontrolovali či v prichádzajúcich autách nie sú bomby. Nielen dnu, ale aj vonku boli desiatky až stovky ľudí sediac na tráve a počúvajúc. Odhadom v tom kostole bolo  nad 500 ľudí určite, moje smelšie odhady  smerovali k číslu 800 – 1000. To všetko v maličkom, možno 20- tisícovom mestečku. A to tam samozrejme nebol jediný kostol. Bol tam veľký zbor, z ktorého hociktorý spevák by u nás bol minimálne vo finále superstar! A omša začína. Melú sa tam tancujúce deti, spev, dvaja polonahý muži skákajúci z kopijami (samozrejme, len prezlečený, v normálnom živote sú to mestský ľudia). Veľa rodín v strednom veku,  neprevládali tam tmavé a šedé farby ako u nás. Farby boli veselšie a veľa ľudí bolo v bielom. Celkovo tu ľudia chodia čisto oblečený a upravený, až sa divím ako to dokážu, keď vidím v akých podmienkach žijú. Ľudia si to tu na omši viac užívali (aj keď nespievali a netancovali ako som pôvodne očakával). Pri kázni sa ľudia zamýšľali, ale aj smiali. Priznám sa, že neviem o čom bola tá kázeň, lebo som bojoval so spánkom, ale ľuďom sa naozaj páčila. Už len kvôli tej atmosfére sa a pocitu exotickosti (v celom kostole a okolí som bol jediný beloch) sa sem rád vrátim.

Ešte mi napadla jedna zvláštnosť – počasie. Majú tu pre nás obrovské rozdiely medzi dňom a nocou. Kým cez deň aj po natretí krémom som do pol hodiny úplne červený, spálený, tak noci sú tu strašne studené. Až tak, že aj v mikine ma niekedy klepe. A aj teploty sa tu vnímajú inak – napr. bolo len 25 stupňov, čo u nás považujem za chladnejší letný deň. Tu sa na slnku sa nedalo vydržať.  Doma keď je aj 35 stupňov viem v prípade zabudnutia slnečných okuliarov s privretejšími očami normálne fungovať. Tu aj počas tých 25 stupňov som mal problém ich mať otvorené a strašne mi slzili.

Na záver príspevky by som sa ešte rád vrátil k zvieratám a fotografiám. Fotografie nášho centra a aj deciek som sľúbil a čoskoro ich dodám, ale najnovšie som bol v okolí a videl som takmer všetky zvieratá, ktoré poznám zo zoo. Všetko v okruhu pár kilometrov, popri ceste a nie po jednom. Ale vo veľkých množstvách. Najlepšie fotografie mi vznikli z člna pri jednom malom jazierku, tak tu sú: