Naša malá rodinka sa pomaly rozrastá. Za posledný týždeň
prišlo 5 nových detí, všetko dievčatá. Ak predtým som mal problémy decká nejako
usmerniť, môžete si predstaviť aké to je teraz. Stále ešte bývam prekvapený,
ako tie nové ustrašené decká odobraté od rodín sa dokážu rýchlo aklimatizovať
už po pár hodinách. Ako ma hneď berú úplne prirodzene, bavia sa, opätujú mi
úsmev. Väčší počet detí občas spôsobuje aj to, že ak mi nejaké dieťa oponuje,
ostatné deti ho hneď usmernia. Ako keby mi nahrádzali chýbajúcu autoritu.
Takisto aj v triede si decká navzájom pomáhajú. Ak nejaké dieťa niečomu
nerozumie, druhé staršie mu to vysvetlí v svahilštine. Napriek pozitívam,
ktoré nové deti prinášajú, sa stále bojím ako to tu bude fungovať, keď ich počet
bude takto narastať naďalej. Je nás málo a už takto máme toho až až. Už
teraz niektoré deti potrebujú špeciálnu starostlivosť a vyučovacie hodiny
extra (zatiaľ ich nemajú, ale je to jedna z vecí ktoré by som tu rád
presadil). Nie že by boli hlúpe alebo tak. Buď nerozumejú dobre anglicky, alebo nikdy predtým
do školy nechodili a tak ani nechápu čo sa to okolo nich deje. Už len
vymyslieť, ako to spraviť tak, aby to nebrali ako trest, alebo sa necítili
menejcenné. A aby sa to organizačne dalo zvládnuť. Lebo sme tu na všetko
štyria. Vedúci centra Fr. Makarius, ja a dve Keňanky (jedna je pôvodom Masaika:).
Druhá vec, čo sa snažím v škole
zmeniť je uzavretosť detí pred učiteľom. Čo som počul, decká vo svojich školách
predtým mali zakázané sa čokoľvek pýtať učiteľa. Preto aj teraz decká miesto
toho aby sa ma opýtali, sa trápia bezvýsledne samé nad jednotlivými cvičeniami.
Tak sa im každú hodinu snažím prízvukovať, že nech sa pýtajú, kto sa pýta bude
múdrejší, že tí najšikovnejší v škole boli tí, ktorí sa najviac pýtali. A v niektorých
prípadoch to prináša pomaly aj výsledky.
Takisto nám v centre istý čas bude pomáhať aj nová
posila - Brazílčanka Manuela. Prichádza síce len na pár hodín denne, ale je to
okrem mňa prvý beloch v centre, tak sa z toho celkom teším. Má podobný
spôsob myslenia ako ja, vidí tie isté problémy s deťmi ako ja a najmä
vie to s nimi. Každý druhý deň precvičuje jogu. Čo je jedno úžasné
predstavenie. Neviem ako to robí, ale decká jogu milujú. Všetky naťahovacie
cviky idú nadoraz, ich dýchanie nosom je jeden veľký orchester a keď ich vidím
robiť všetky tie stojky a podobne krkolomné cviky, až sa bojím nech si
neublížia. Ale „my ladies“ síce pôsobia veľmi krehko, ale sú ako z gumy.
Napriek stanovenému celodennému rozvrhu tu nehrozí
monotónnosť. O to sa postarajú nielen deti. Vo štvrtok nám začala tiecť
voda z vodárne (neviem ako to inak nazvať, je to veľká nádrž s vodou umiestnená
nad vedľajším domom). Vytopilo celý dom a to tak, že z neho sa
doslova vytvoril vodopád. Kým všetci zachraňovali situáciu (ale takým africkým
spôsobom, bez stresu, pomalým krokom), deti boli nadšené a ja som si na
vytopenej terase urobil kúpalisko. Hneď po zastavení vody ma zastavila nejaká
stará pani a hovorila na mňa svahilsky, stískala mi ruku a niečo odo
mňa chcela. Ale ja som sa ponáhľal do sprchy, takže som jej nevenoval moc
pozornosť. Neskôr vyplynulo, že to bola matka jedného z našich dievčat
a nastala veľká dráma. Hromadný plač detí, plač matky, zásah vedúceho
nášho centra. A toto všetko sa zbehlo kým ja som bol v sprche. Keď som
zišiel opäť dole, situácia už bola pokojná. Tomu sa hovorí správne načasovanie,
ale som tomu aj rád. Takéto drámy naozaj nemusím.
Aby som ale upresnil tú situáciu s matkou, deti (pokiaľ rodičov majú) odoberáme na 2 roky z rodín. Zo starších mojich článkov asi viete, čo sú to približne za dysfunkčné (slušne povedané) rodiny. Pokúšame sa im pomôcť zabudnúť, vzdelávať ich a vychovať z nich sebavedomé, slušné ľudské bytosti. A po 2 rokoch by sa deti mali pomaly opäť začleňovať do svojich pôvodných rodín. Stále však budeme s nimi v kontakte, mali by byť pod dozorom, aby sa situácia aká ich dostala k nám už viac neopakovala. A práve v tomto procese, je dôležité aby počas času čo trávia u nám nemali žiadny kontakt s rodinou. To je aj dôvod prečo sme mimo mesta, prečo sme oplotený, prečo máme strážneho psa. Toto všetko je tu z jediného dôvodu, ochrániť tie deti dočasne pred ich rodinami.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára