Posledné dni boli veľmi
nezvyčajné. Najskôr musím povedať, že som veľmi pyšný na naše dievčatá aj na
ľudí s ktorými tu pracujem. Spôsobom práce 24/7 tu budujeme dovolím si
povedať (a aj porovnať s tým čo som tu zatiaľ videl) jedno z najlepších
centier v Keni. Nie preto, že by sme nebodaj mali peniaze, nie preto že
sme namyslený, ale jednoducho preto lebo tým deťom chceme dať to, čo si
zaslúžia. Čisté oblečenie, teplú a jedlú stravu, občas aj ovocie či niečo
sladké. Máme teplú vodu, pomoc pár krát do mesiaca, psychológa, sociálnu
pracovníčku a čoskoro snáď aj nejakého zdravotníka. Nedele ich berieme aj
na výlet niekam mimo centra. Nič z tohto nebýva zvykom. Ani v iných centrách,
ani v domácnostiach. Všetko robíme svojpomocne, budujeme krok po kroku,
učíme sa za pochodu a som veľmi rád, že aj spolu držíme a podporujeme
sa v ťažších chvíľach. A pri porovnaní prostredia odkiaľ deti prišli,
toto je pre ne ako raj, kráľovstvo. Niečo naozaj neporovnateľné.
Pomaly sa dostávame
k posledným dňom. Deti prechádzajú niekoľkými fázami, ktoré som zatiaľ
odpozoroval. Prvú fázu mám najradšej. Dôjdu sem malé vystrašené kôpky
nešťastia. Mnohé obhorené, bičované, bité, znásilnené, väčšina má od hladu
nafúknuté brušká, atď atď atď. Prvé dni sa snažia sem zapadnúť, sú nadšené
z nášho centra. Poslúchajú, nezištne pomáhajú. Prídu prvé letmé úsmevy,
prvé dotyky. Vždy keď ma nové dieťa chytí za ruku, usmeje sa, je to
neopísateľný pocit. Ako mi povedal náš psychológ, dávam im tým omnoho viac ako
si myslím a uvedomujem v tej chvíli. Ale ja si myslím, že je to
vzájomné.
Po prelomení ľadov prichádza
druhá fáza v ktorej je väčšina detí. Prestávajú si vážiť čo majú, skúšajú
hranice, začínajú pri všetkom myslieť na svoj prospech. Vzájomnú interakciu si
mnou už neberú ako niečo výnimočné, ale ako samozrejmosť na ktorú majú nárok. A keď
ju nedostávajú, sú zlostný. A aby to nebolo jednoduché, veľa z toho
„zlého“ správania sa je ovplyvnené s tým odkiaľ sú, čo zažili, prežili.
Preto je veľmi ťažké nájsť tú správnu
hranicu a zvoliť prístup k jednotlivých deťom. A už sa dostávame
k tým ťažkým dňom.
Stačí jeden dva ťažké prípady
a správanie detí sa veľmi rýchlo vie zmeniť. A presne to sa udialo v posledných
dňoch. Začalo to jedným dievčaťom, ktoré prežilo niečo otrasné vo svojom
živote, viac ako hociktoré dieťa ktoré je u nás. na začiatku to bolo milé
dievča, ktoré si vážilo každý úsmev a neboli s ňou žiadne problémy.
Ale časom začala mať isté „záchvaty“. Proste vypla hlavu, ignorovala
okolitý svet a utekala preč, chcela ísť domov, plakala neustále. Skúšali
sme nájsť spôsob ako jej pomôcť, napríklad sme ju vzali aj k nej domov. No
domov ako domov, má len starú mamu,
ktorá ju odmietla. Ona proste nemala iný domov ako nás. V poslednom čase
sa ale vážne pokúsila o samovraždu. Dvakrát. Tým si získala našu
pozornosť, na čo začali ostatné deti trochu žiarliť. Takže vyhrážky samovraždou
či symbolické pokusy o ňu sa začali množiť. Odhliadnuc od toho, nevedeli
sme jej pomôcť. Žiadne špecializované centrum pre také prípady tu ani
neexistuje. Takže po poslednom vážnom pokuse sme ju chtiac – nechtiac museli
odviezť od nás. Ak by sa zabila u nás, reálne by hrozilo, že by sme celé
centrum museli zavrieť a tiež nebolo možné sa neustále venovať len jej na
úkor ostatných detí. Bola odvezená na políciu, čo bola jediná možnosť. A tam
skončila vo väzení. A budú ju seriózne súdiť, keďže tu je pokus
o samovraždu trestný čin. Takže psychicky choré 11 ročné dieťa skonči
zrejme vo väzení so zločincami. A ako to tu vo väzení chodí nám napovedal
prvý deň, keď sme ju našli s vyrazeným zubom a za policajtov s ňou
konverzovali viac fackami ako milým slovom. Neúspech a bezmocnosť v jej prípade naozaj doľahol na všetkých.
Uvedomenie si, že je nemožné pomôcť každému, resp. nemôžeme pomôcť niekomu kto
pomoc odmieta bolo teda poriadne tvrdé.
Do toho presne v tom istom
čase som začal mať problémy s morálkou v triede a autoritou
všeobecne. Decká odmietajú behať na telesnej, odmietajú tresty za prehrešky (tresty
sú len typu žiadne hranie sa vonku, žiadna sladkosť, inak ich netrestám)
a okrem kriku na ne som totálne bezmocný. Stačí ak jedno odmietne všetko,
tak v tom pokračujú aj ostatné deti. Pocit frustrácie a vlastnej
bezmocnosti v takej situácii vrcholí do vnútorného hnevu. Jediné, čo mi pomáha je naozaj dobrý kolektív
ľudí okolo mňa. Vedia podporiť, poradiť, teda nielen oni mne, ale každý každému
navzájom, keďže problém s autoritou nie je len a len môj. Ale zajtra je nový deň a človek vždy
vstáva s novým odhodlaním. A stále sme len na začiatku, všetku prácu
máme ešte pred sebou, takže len neprestať.
Najvýznamnejšie novinky v našom centre by som len v skratke
zhrnul:
-
opustili nás aj ďalšie 3 dievčatá, ukázalo sa že
neboli zneužité a dostali sa k nám podvodom,
-
opustilo nás ešte jedno dievča, ktoré chcelo ísť
silou mocou domov, lebo nechcelo behať, nechcelo jesť jeden deň staré jedlo. Takže
doslovne sa vrátila do prostredia slumu, kde bude rada ak vôbec bude jesť
a do školy to má cez 2 hodiny pešo každý deň, matka ju odmieta
a konkrétne v tej oblasti kde žije je veľmi pravdepodobné, že skončí
ako prostitútka. Robili sme čo sme mohli, ale násilím tu nikoho držať nemôžeme,
-
máme aj nové dievčatá, z nich mám veľmi
veľkú radosť lebo sú stále v prvej fáze
-
dievčatá čo odišli mi chýbajú a uvedomil som
si, že by som sa s deťmi nemal až tak veľmi zbližovať. No už je na to asi neskoro,
-
nie je to tu až také čierne ako píšem vyššie,
len v tomto momente som sa potreboval proste vypísať zo všetkého čo ma
hnevá, trápi a vnútorne žerie,
-
a na záver – prebral som hodiny jógy, takže je
zo mňa ten najhorší učiteľ jógy na svete :D ale s o to väčším
entuziazmom to učím.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára