Odkedy som písal posledný blog uplynulo mnoho času. Pravidelne
som si značil veci, ktoré by som rád napísal do blogu, lebo mi vtedy prišli podstatné,
alebo zaujímavé. Ale nebol čas a jednotlivé veci sa stali časom menej
podstatné a nahradili ich nové a nové veci. A teraz keď píšem blog, neviem ani čím
začať. Ak by som ale všetko mal zhrnúť do pár viet, tak by to bola istá
monotónnosť a únava z nedostatku ľudí.
Tá monotónnosť nie je ale taká tá európska, tu sa nedá len
tak preplávať denným stereotypom. Zodpovednosť za deti, neustále problémy,
konflikty, nové a nové výzvy nedovolia vypnúť ani na sekundu. Takisto
nechceme aby deti skĺzli do nejakého stereotypu. Takže za pochodu počas dňa sa
snažíme vymýšľať nové hry, súťaže, výlety, prekvapenia pre decká. Pre výlety je
tu úžasné okolie, je veľmi jednoduché niekam vybehnúť. Ale je potrebné mať na
to viac dospelých, keďže deti sa môžu ľahko stratiť a jeden človek by ich
neustrážil. Respektíve ustrážil, ale za cenu že ten výlet by bol preňho naozaj
poriadna makačka. Kúsok máme menšie kopce, v nich sa dá nájsť nejaká
mláka, kde sa chodia napájať miestne stáda, ale aj divo žijúce zvieratá. Nie je
nič krajšie a lepši relax ako si ležať na tráve, pozorovať miestnu
prírodu, oblohu a pár metrov od teba pije z mláky stádo zebier. Počas
výletov do vzdialenejších miest sa prepravujeme takým miniautobusom - matatu, ktorý má reálne tak 10 miest na
sedenie a je nás tam cez 20, ale je to aspoň vzrúšo tak cestovať. Vždy, aj
po mesiacoch dokážem vidieť nové a nové zvieratá (mnoho druhov opíc,
pestrofarebné vtáky, ťavy a podobne) a ochutnať nové a nové veci (taká cukrová trstina je niečo úžasné). Tiež
som sa rozhodol ukázať deťom náš „piatok večer.“ Keďže oni k zábave a divokému tancovaniu
alkohol nepotrebujú (myslené žartom), aspoň ma to vyšlo lacnejšie. S Manuelou
(našou cvičiteľkou jógy) sme sa zložili, nakúpili balóniky, vyzdobili
miestnosť, urobili hotdogy, dali im piť coca colu, dostali aj pár malých
darčekov ako pastelky. A keďže je to piatok večer, bol aj karaoke večer
spojený s diskotékou a Dj Andrej im púšťal hity. Úprimne nikdy som
nebol viac mŕtvy na konci diskotéky ako vtedy, a to bolo osem hodín večer keď išli spať.
Najpodstatnejšia vec, ktorú mám momentálne na jazyku je
nedostatok ľudí. V prvom rade okrem detí treba dávať pozor aj na personál
okolo centra. Keď porovnávam s miestnymi podnikateľmi, farmármi, máme
naozaj šťastie na ľudí. Nikdy som nerozumel, prečo miestnych tak kruto vykorisťujú.
Za celodennú prácu na farme, šesť dní v týždni dostanú na konci mesiaca
cca 38 euro v čistom (keďže Keňa patrí k tým chudobnejším africkým
krajinám). A to sú tí šťastní, čo prácu majú. Z počutia ale vyplynulo, že takmer každý
začal s nimi najprv jednať ako s „ľudskými“ bytosťami. Dal im aj voľno, keď ho naozaj potrebovali, požičali
im peniaze, vtipkovali s nimi a podobne. A vždy sa to po krátkom
čase zvrhlo. Krádeže, zneužívanie dôvery, klamstvá, nevďačnosť. Týmto odstavcom
nič neobhajujem, ani neodsudzujem, len konštatujem. A slúži to ako úvod k jadru
problému. Naši zamestnanci sa tu majú v porovnaní naozaj skvele. Žiadna
vyčerpávajúca práca, výrazne vyššie mzdy, bezpečné a priateľské pracovné
prostredie. S každým mám fakt dobrý vzťah, ale máme aj vzájomný rešpekt. A musím
zaklepať, nič extra zlé sa tu ešte nestalo. Je tu pár ľudí, ktorým viem naozaj
veriť, pár ľudí pri ktorých som na pochybách. Ale keďže tu najmä v našom centre
je veľmi tenká hranica medzi pokračovaním a udržiavaním štandardu čo máme
(keďže tie ciele naozaj máme odvážne) a jeho koncom, tak každá aj malá
krádež či plytvanie vedia dosť zavážiť. A niektoré veci miznú dosť rýchlo.
Čiže popri práci s deťmi, treba druhým okom aj pozorovať čo sa ako rýchlo
míňa, čim sa plytvá a podobne. Takisto nie je ľahké nájsť dobrovoľníkov,
ktorý by dokázali takto fungovať. Každá návšteva u nás je vždy nadšená,
nádherný, čistý dom, izby pre hostí európskeho štandardu, vynikajúca strava, teplá
a aj pitná voda, čisté deti a podobne. Ale cena za to je žiadny voľný
čas. A to málokto dokáže podstúpiť. A osud zariadil - asi na týždeň
sme tu zostali na všetko traja. Kým dovtedy som bol unavený a vyčerpaný (a
to nás bolo päť), tak ten týždeň ma dorazil úplne. A náhoda je blbec, tak
som chytil aj úpal a vysoké teploty s ktorými som musel fungovať.
A s hrdosťou v hlase musím povedať, že sme to
zvládli! Dokonca ešte lepšie ako keď nás tu bolo viac dobrovoľníkov. A každý
z nás za hranicou svojich možností. Kopec súťaží, hier, vzájomná súdržnosť
a podpora. A decká sa ten týždeň naozaj užili. Od pondelka pribudli
dve nové dobrovoľníčky z Kene, takže život sa vracia do starých koľají, aj
práve teraz si vychutnávam chvíľku voľný čas a môžem napísať tento blog.
A čo nové smelé ciele do budúcnosti? Tie stále máme.
Nedávno sme sa rozhodli, že naše deti budú jesť aj mäso. Tak raz týždenne majú
odvtedy mäso. Ďalší cieľ sú nezabudnuteľné Vianoce pre deti. Síce majú všetko
čo potrebujú, tak aspoň moja vízia nie je o darčekoch (medzi chamtivosťou
a vďačnosťou u detí je veľmi tenká hranica), nevadili by mi pre ne
len nejaké drobnosti. Moja vízia je o atmosfére, jednote a pokoji.
Proste napchať im žalúdky tradičným vianočným jedlom (slovenským – kanadským a
kenským), nakúpiť ozdoby a vyzdobiť dom, stromček, spievanie kolied.
Ak máte nejaké nápady čím ich prekvapiť, čo by nemalo na Vianoce
(ale aj Nový rok) chýbať, inšpirujte ma. Budem naozaj vďačný. A ak niekto
bude chcieť aj finančne prispieť, tiež budem (nielen ja) veľmi vďačný.
P.S. Môžete prispieť na účet 0178582642/0900
P.S.S. Samozrejme každému kto bude
chcieť presne vyúčtujem na aký účel boli peniaze využité, všetko pôjde na deti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára