Ako niekedy cez mraky nevidíme slnko...

Pred pár dňami som skoro vybuchol na Manuelu. Nezaslúžene. Môžu za to nakopené frustrácie z posledných týždňov. 

Reálne sme tu zostali na všetko traja a to sa jednoducho nedá dlhodobo vydržať. Predposlednou kvapkou boli pokusy umiestniť k nám deti, ktoré k nám nepatria. Keďže v oblasti panuje veľká chudoba, pre rodiny je jednoduchšie zbaviť sa detí a dať ich k nám. Pred pád dňami naše rady rozšírili dve nové deti. Doniesli ich k nám miestne mníšky. Ja vždy vítam nové deti a som im úprimne rád, lebo ako som už písal dávnejšie, to lámanie ľadov medzi mnou a nimi mi dáva neskutočne veľa energie. Ale tieto deti boli iné. Správaním, mimikou. O znásilnení hovorili hneď po príchode a znelo to celé veľmi umelo. Neviem to presne opísať, ale vnútorná siréna vo mne silno hučala. Moje obavy sa po pár dňoch potvrdili, správy boli sfalšované a deti sa tiež priznali. Deti som si obľúbil a bolo mi ich ľúto, ale cítil som sa oklamaný. Komu už človek môže veriť, keď aj mníšky klamú? (Aj keď chápem ich úmysly, ale to nie je ospravedlnenie).

Poslednou kvapkou vo mne bola nečakaná zmena rozvrhu. Miesto angličtiny bola joga. Moja trieda bola zarazená a odmietala ísť na jogu, chcela angličtinu. Aj keď navonok som im hovoril, že musia rešpektovať zmeny a príkazy, vnútri som s nimi silno súhlasil. Stálo ma veľmi veľa síl, bola to doslova vojna naučiť decká presne rešpektovať čas na minúty, udržiavať poriadok v triede, mať lavice presne symetricky v zástupe, rešpektovať rozvrh. A  v tej chvíli som mal pocit, že niekto nabúrava poslednú vec na ktorú som naozaj hrdý.

Z výbuchu nastal vodopád slov, asi polhodinový monológ o všetkom čo ma trápi, hnevá, zožiera. Veľmi mi to pomohlo, nielen feedback od niekoho kto pozná na jednej strane naše centrum, ale je mi blízky aj mentalitou a predsa len je to nezaujatá osoba z vonku. Úplne som zabudol, že pre mraky nevidím slnko. Večer, aj keď vyčerpaný, som si sadol a začal spisovať úspechy. Nielen moje, ale naše, dospelých aj detí.  Nakoniec som bol prekvapený. Nebolo ich málo a neboli malé.

-          Kenský súd a 4 ročná zneužitá, týraná baba musela svedčiť proti svojmu otcovi!! Z očí do očí. Nevedel som si to ani predstaviť, veď je to mimino. Ale ona sa postavila, pozrela naňho a bez srandy povedala: Áno, on mi to urobil! Mne padla sánka.

-          vyskytli sa u nás náznaky šikany, jedno nemenové dieťa tajne komandovalo ostatných, začalo im brať aj jedlo a naše deti prišli za nami a nahlásili to. Síce so strachom, ale postavili sa tomu na odpor.

-          čokoľvek vždy stratím a decká nájdu, vždy mi to vrátia. Veľa vecí som ja už odpísal a vždy mi to samá od seba doniesli. Do dnešného dňa mi nič nechýba.

-          moja trieda rešpektuje čas. Pre Európana to znie smiešne, ale tu v Afrike čas nič neznamená.

-          tvrdé decká s nepredstaviteľnými osudmi nám začali veriť a nasledovať ostatných. Najskôr som to bral dosť tragicky, že decká čo boli fakt ostrieľané, začali byť „zlatíčkami“. Začali plakať, keď sa udreli, objímať ma, odmietajú jesť zeleninu a podobne. Ale potom mi niekto povedal, že mi sme im umožnili byť vlastne deťmi. Bez strachu a s dôverou môžu byť opäť tým, čím by normálne deti mali byť. A táto varianta sa mi momentálne viac páči ako môj prvotný postoj k tomu. (Aj keď som v pozore a netolerujeme im to, predsa len je to dobré znamenie)

-          po dvoch mesiacoch v centre deti dokázali hovoriť o tom, čo prežili. To bol veľmi silný moment. (menšia ukážka vo videu na konci príspevku)

-          napriek tomu, že som na ne tvrdý, viac kričím ako hovorím, najviac trestov pochádza odo mňa, deti ma milujú. Kto ma pozná, vie že slovo milovať nepoužívam len tak. A veľa to pre mňa znamená, to je vlastne aj dôvod prečo som to stále nevzdal, ale bojujem ďalej.

-          je prekvapivé koľko detí nedokáže klamať. Na to, že tu klame každý bez mihnutia oka, na to z akého sú prostredia je to prekvapujúce.

-          netolerujú opisovanie ani podvody v škole, ani najlepší kamaráti si nedajú opísať. Pritom nemajú problém spojiť sily a pomôcť si, vysvetliť si učivo.  

Na záver jedna „umelecká fotografia“ a propagačné video, ktoré sme si spravili v centre. Aj keď munície sme mali až príliš veľa, nechceli sme hrať príliš na city. Nikdy som to nemal rád a preto to ani nechcem ja robiť druhým.

Tiež ďakujem za pár príspevkov, čo prišlo po poslednom blogu. Oceňujem skôr symbolickú rovinu darov. Že ľudia s nami sympatizujú, fandia nám, či držia palce. Aj to dodáva silu a optimizmus do ďalšej práce. Takže vďaka!