V poslednom blogu som v skratke načrtol blížiace sa voľby. Z môjho pohľadu ani nestojí otázka, kto vyhrá, ale aké budú veľlké nepokoje a v extrémnych prípadoch - koľko ľudí bude zabitých. Nejdem do podrobnosti opísať v akej je naše centrum pozícii a čo sa tu všetko udialo, ale rozhodol som sa počas volieb na čas naše centrum opustiť. Nebolo to ľahké rozhodnutie "opustiť" decká. Ale deň za dňom som nadobúdal pocit, že to bude najlepšie riešenie. Aj keď som sem prišiel s tým, že tu idem odovzdať všetky moje vedomosti, všetky moje sily a energiu, ohrozenie života je zrejme tou hranicou, ktorú riskovať už nemienim. Aj keby to mal byť len planý poplach.
Tento blog by som chcel ale venovať inej téme - môjmu dovolím si povedať, že dnes už dobrému priateľovi, ktorý začal pôsobiť v Keni v omnoho nehostinnejších podmienkach. Za čo má môj veľký rešpekt. S jeho zvolením by som rád zverejnil email, v ktorom opísal prvé dojmy zo svojho pôsobiska.
Utečenecký tábor - Kakuma
Ešte v Nairobi som sa zoznámil
s mojim novým direktorom fr. Lucom z Indie, ktorý tam bol vybavovať
nejaké záležitosti a tak sme mohli do Kakumi cestovať spolu. Pred cestou
ma prosil, aby som mu pomohol baliť mäso a syry. Vraj, aby sme mali
v Kakume čo jest, lebo tieto potraviny tam nekúpime...
Keď sme prileteli malým lietadlom do
Lodwaru, na malom letisku nás už čakal fr. Augustin sdb s našou dobrovoľníčkou,
ktorá pracovala v Kakume tri mesiace a postupne ma svojimi mailami dostavala
do obrazu. Situáciu a podmienky som však pochopil veľmi rýchlo, keď sme sa
zastavili po ceste v obchode na nákup. Spočiatku som nechápal prečo
nakupujeme v tak ošarpanom a zanedbanom obchode, kde boli diery v streche, police
s tovarom ledva stali a na všetkom bola statočná vrstva prachu... Po chvíli
som sa však dozvedel, že je to najlepší obchod v celom okolí (stoviek
kilometrov...). Hneď som pochopil, kde som... a prečo sme mäso a syry
ťahali z Nairobi...
Do Kakumi je to z Lodwaru ďalších
120 km po cestách necestách smerom k sudánskym hraniciam. Je to púštna oblasť,
kde vidíte sem tam nejaký strom, kriky a niekoľkometrové termitiska. Teploty
sa tu bežne pohybujú okolo 40C a prší zriedka. V Kakume minulý rok,
ako som sa dozvedel pršalo výnimočné viac krát a tak tu dokonca niekde
nájdete aj kus trávy. Stačí však prejsť niekoľko desiatok kilometrov a ste
v oblasti, kde nepršalo už cele roky... To sú miesta, kde ľudia prežívajú na
pokraji hladomoru... Obrovské jazero Turkana, ktoré by mohlo vodou zásobovať
celu oblasť je žiaľ slane a voda z neho sa nehodí ani na
zavlažovanie... Jediné, čím sa tu miesení ľudia živia a vďaka čomu dokážu prežiť
je pastierstvo. Zo svojimi stádami prejdú aj desiatky kilometrov aby našli trocha
zelene a vodu...
Zeleň je tu veľkou vzácnosťou. Nadej
na pestovanie je minimálna. Potrebujete hlbokú studňu, zavlažovací systém s čerpadlom
a ochrannú sieť, aby slnko všetko nespálilo. Zo zvierat tu prežijú len ťavy,
kozy a somáre. To praktický znamená, že bravcove, či hovädzie mäso tu
jednoducho nezoženiete...
Kakuma je malé zabudnuté mestečko na
severe Kene ďaleko od civilizácie, ktoré ani samotní Keňania nepokladajú za časť
Kene. Jednoducho zabudnutá a odvrhnutá oblasť, ku ktorej sa akoby nikto nehlasí.
„Ideálne“ miesto na zriadenie utečeneckého tábora... Dnes tu žije cez
100 000 utečencov a každý týždeň k nim pribúdajú stovky ďalších...
Najpočetnejšie sú tu zastúpené etnika
zo Somálska a Južného Sudánu, ale nájdete tu aj tisícky utečencov
z Konga, Etiópie, Ugandy a pod. Jedna obrovská medzinárodná komunita,
ktorá sa snaží spolu prežiť...
Stavajú si malé domčeky z hlinených
tehál a od UN (United Nations – OSN) dostanú na strechu plech. Nie je to jediná
podpora. Dvojtýždenne dostavajú dávky potravín a prídel dreva na varenie, ktoré
však vystačia na par dni. O ostatne sa musia postarať sami...
Organizácia spojených národov tu nie
je osamotená. Sú ti zastúpene aj iné medzinárodné organizácie a občianske
združenia, ktoré sa snažia pomáhať. Dokonca pomáhajú aj niektoré hollywoodske
hviezdy, ako napr. Angelina Jolie, ktorá tu bola pred pár rokmi osobne
a sponzoruje tu jednu školu.
Veľkou výhodou tábora je bezplatne školstvo.
Školy sú tu doslova preplnene žiakmi. Napríklad Sudánčania sa sem sťahujú pravé
z tohto dôvodu, keďže často nemajú na to, aby deťom zaplatili školné... V rodinnom
rozpočte je to nezriedka najväčšia položka, ktorá je často nad sily
rodičov. Rodičia tak môžu svojim deťom zaplatiť iba prvé roky základnej školy...
Keď som sa rozprával s učiteľmi,
ktorí tu učia, nechceli mi uveriť, že mame v našej krajine bezplatne školstvo.
Keď sa dozvedeli, že ľudia bez práce dostavaj podporu od štátu, aby mohli
dôstojne žít, tak mi povedali, že žijeme v raji... Im by úplne stačilo,
aby mali čo jesť a aby mohli deti chodiť do školy... Aj preto je Európa či
Amerika vysnívaným snom drvivej väčšiny tunajších utečencov.
My saleziáni tu mame priamo
v utečeneckom tábore veľké tréningové centrum pre rozličné remesla
a kurzy. Niečo na spôsob učňovskej školy. Nájdete tu murárov,
elektrikárov, stolárov, automechanikov, zváračov, ale aj kurzy pre krajčírov, počítačové
kurzy, alebo kurzy angličtiny. Školu navštevujú študenti z rozličných afrických
národnosti , náboženstiev a tiež vekových skupín. Ročne sa tu na
kurzoch vystrieda okolo 1 000 žiakov. V zaujímavom kontraste tu
nájdete na jednom kurze sedieť vedľa seba moslimské dievčatá zahalene od hlavy
až po päty a africké mamičky, ktoré aj počas vyučovania čí v kostole nemajú
problém dojčiť svoje deti.
Nedávno sme oslávili sviatok dona
Bosca a to bol deň, keď sa táto veľká medzinárodná rodina, tak vekovo, či
kultúrne rozdielna dokázala riadne zabaviť. Skoro za každým jedným
z týchto ľudí je silný životný príbeh vhodný na napísanie knihy. Sú to
ľudia, ktorí si neužili veľa radosti zo života, skôr bojujú o prežitie
a svoju dôstojnosť. Vidieť ich teda baviť sa a spontánne tešiť i z malého víťazstva je veľký zážitok.
Koľko výbuchov radosti, spevov, tancov, skandovania..., sme zažili na slávnosť
nášho zakladateľa! Títo ľudia sa ešte vedia tešiť z maličkosti...
Okrem školy tu spravujeme veľkú
farnosť s piatimi filiálnymi kostolmi. Vlastne to nie sú kostoly. Sú to
veľké plechové búdy, kde sú lavičky na sedenie, provizórny oltár, zopár
jednoduchých stoličiek a kríž... To je všetko, čo tam nájdete... Okrem
toho, ešte veľa malých mravcov, ktoré žerú všetko, čo je z dreva
a tak sú mnohé lavičky rozžrane na prach...
Čo je však vo farnosti veľmi
povzbudivé je fakt, že farnosti fungujú desiatky malých modlitebných skupín.
Ako náhle sa prisťahovalci usadia, skôr, ako sú schopní postaviť si provizórnu
kaplnku alebo kostol, sa schádzajú ako prvý kresťania po domoch na modlitbách.
Jedinú knihu ktorú si zo sebou často prinesú je Biblia. V malom hlinenom
domčeku sa ich často tlačí aj 40. Zastúpené sú všetky vekove kategórie. Spolu
sa modlia, čítajú si Bibliu a zdieľajú to, čo ich oslovilo.
Okrem nás pracujú medzi utečencami aj
dvaja jezuiti. Majú tu na starosti jeden veľmi zaujímavý a ambiciózny projekt.
Snažia sa sprostredkovať najlepším miestnym študentom diaľkové štúdium na
niektorých amerických univerzitách. A tak tí najšikovnejší tu môžu vďaka
internetu úspešne ukončiť diaľkovo univerzitu v Amerike... Nateraz majú
okolo 100 študentov, ďalšie stovky však čakajú na svoju príležitosť...
Jeden z nich je Kórejčan – fr. Shim, objavil
svoje povolanie v Afrike, keď tu pôsobil ako saleziánsky misijný
dobrovoľník... Druhý je Barcelončan – fr. Paul, ktorý po tom, čo si urobil
doktorát v Californii, prišiel pracovať do utečeneckého tábora... Sú to dvaja
veľmi zaujímaví a charizmatickí ľudia.
Okrem nich tu pracuje tiež niekoľko
veľmi obetavých rehoľných sestier. Angažujú sa predovšetkým v školách
a vo farskej pastorácii. Keď ma nedávno na jednej sv. omši predstavili,
jedna z nich – pochádza z Ameriky, veľmi dojatá pribehla po sv. omši
ku mne a hovorí mi: „otče môj strýko pochádzal zo Slovenska a volal
sa Kuchár..., nebudeme vzdialená rodina...?“ Nepamätala si žiaľ z ktorého
mesta čí oblasti Slovenska pochádzal. Ktovie...
Ďalšia priam šokujúca udalosť pre mňa
bola, keď som tu stretol Slováka, dokonca východniara z Košíc, ktorý
v UN pracuje už dlhé roky a má za sebou viaceré niekoľkoročné zahraničné
pobyty v rozličných častiach sveta. V Kakume je už tretí rok
a pracuje tu na oddelení bezpečnosti. Svet je jedná veľká dedina...
Je tu veľa veci, ktoré dokážu človeka
prekvapiť, ale aj dojať. Napr. dnes tu boli ženy, ktoré prišli upratať
pred nedeľnou sv. omšou. Medzi nimi bola jedna, ktorá prišla o barlách. Všimol
som si, že jej chýbala časť jednej nohy. Napriek tomu zobrala malú metlu
a na kolenách resp. po štyroch chodila po zemi a zametala dvor pred
kostolom..., aby sme mali v nedeľu čisto...
Dalo by sa ešte dlho
pokračovať...
P.S. Tento e-mail som čital niekoľkokrát a dúfam, že aj vás naplní energiou čo z neho srší.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára