Klasická hra na telo. Prvá otázka tiež klasická – tenkrát poprvé. Prvá
reakcia - niekedy si človek nemôže vybrať ako o to príde. Odpovedala kenská
dobrovoľníčka. V mojich očiach najsilnejšia žena v centre. Nič ju
nerozhodí. V jej očiach prvýkrát
vidím slzy. Neskôr medzi 4 očami sa zlomeným hlasom snaží opísať príbeh. Ako dieťa v živote
verila len dvom dospelým ľuďom. A jeden z nich...... nie nedokončila
príbeh. Nemusela. Nedokončili sme ani hru.
Kráčam s malou Oliviou - naším najnovším prírastkom
ruka v ruke a ona začne plakať. V tom pribehne malá 4 ročná Hannah (kedysi
som ju volal žartom najškaredšie dieťa), kľakne si a vezme ju na plecia. Je
takmer rovnako veľká ako ona, neviem kde sa v nej berie toľko sily. Očividne
ju ani nevládze uniesť. Cestou jej vysvetľuje a ukazuje okolitý svet. Obidve
sa pritom smejú. Na moju poznámku, že to nemusí robiť, ja ju ponesiem, odpovedá
spôsobom ktorý mi vyrazil dych. Ako keby to bola tá najsamozrejmejšia vec na
svete sa pozrie na mňa a odvetí - musím sa o ňu postarať, teraz je to moja sestra!
Cez víkend sme mali návštevu. Prišiel CEO veľkej svetovej
spoločnosti, ktorá je veľmi známa aj na Slovensku. Jeho návšteva Kene bola
naplánovaná do poslednej minúty. Rozhodol sa zmeniť celý svoj program, aby navštívil
naše centrum. Bol u nás asi polhodinu, keď mal predniesť krátky prejav.
Muž, ktorý precestoval celý svet (pozná sa aj s bývalým pápežom) sa
postavil a ....nedokázal povedať jediné slovo. Oči sa mi začali lesknúť. Po pár sekundách z neho vyšla
len tichá veta – „ja nemôžem.“
A ja nemôžem tiež.........
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára